Krakonoša poznajú všetci – zdravia ho chlapíci v oblekoch, zdravia ho matky s kočiarmi a aj deti, ktoré v tých kočiaroch sedia, zdravia ho dokonca policajti. Keď vysedáva na námestí a pofajčieva, namiesto zatuchliny okolo seba šíri životný optimizmus. Keď sme sa o neho začali zaujímať, blazeovane kývol na rozhovor a o pár dní už sme sedeli na hornom poschodí Yacht klubu a diskutovali o živote.

Práve tam je Krakonoš stály hosť; nie však ten typ, ktorý v krčme denne utopí nerozumnú čiastku a ide domov nadávať žene. Pre Krakonoša personál pripravuje jeho vlastné párky a kávu, okolo nôh majiteľa sa motá šteňa Krakonošovho psa a väčšina hostí sa pri vstupe zastaví na kus reči. Ak je Yacht rodinným podnikom, potom je Krakonoš hlavou rodiny. Jeho brada je jednoznačnou dominantou tohto obskúrneho podniku.

Medzi brnenskými tulákmi vyčnieva vo všetkom, na čo si spomeniete. Tetrapak po jeho boku nie je plný červenej Poézie, ale polotučného mlieka. V krčme si namiesto piva dáva kávu. Keď sme počas rozhovoru s údivom sledovali, ako sa jeho prázdna šálka plní cukrom, zaškeril sa so slovami „Mně to nevadí, já mám cukrovku.“ Pán aj pes sú dobre živení a nebyť toho, že väčšinou sedia na nejakom sokli na námestí, rozdiel medzi Krakonošom a priemerným absolventom FF by bol ťažko postrehnuteľný.

Život v Brne si pochvaľuje – peňazí je tak akurát na vyžitie, trend obchodov so zlacnenými potravinami je priaznivý nielen pre študentov a dôchodcov. Ako sám vraví, kým ostatní kolegovia z odboru tam chodia kradnúť, on tam chodí nakupovať. Prichyteným zlodejom ho predavačky dávajú za príklad: „Na něj se podívejte, vy! Bezdomovec – a nekrade!“

S ľuďmi vychádza dobre, sem-tam dostane darom deku, konzervy pre psa a podobne. Na tradičnú čapicu s drobnými nezanevrel, ale dôrazne odmieta chytrácke hlášky o tom, aký je to v skutočnosti skvelý biznis. Niekedy sa hodinová sadzba pohybuje okolo troch-štyroch korún.

S brnenskou Armádou spásy je na tom horšie. Ruže tam podľa neho kvitnú tým, ktorí odovzdajú podporu a držia klapačku. Za ušetrené môžu potom popíjať a úradníčky sa im do toho nestarajú. Pred časom na to upozornil a obratom dostal štvormesačný zákaz vstupu do priestorov AS –s odôvodnením, že jeho pes štekal. V momente, keď sa ohradil, zvonil už telefón u policajtov. Na oplátku zakázal úradníčkam AS, aby sa vyskytovali pri ňom – „Já mám zákaz, vy máte zákaz. Leda byste chtěly, abych vám flusnul pod nohy.“ Niekedy sa dá nepríjemným úradníčkam pohroziť zavesením na YouTube. Prekvapenie, ktoré vyvolá triezvy bezdomovec s rozumnými pripomienkami, je však dvojsečné – môžu buď vymäknúť a chvíľu spolupracovať, alebo dodržať osvedčený postup a okamžite volať „švestky“.

Policajtov delí na dobrých a zlých. Tí rozumnejší ho nechajú na pokoji a niektorí dokonca prispejú na živobytie. Tí hlúpejší mu pravidelne vysvetľujú, že tam, kde sedí, sa sedieť nesmie. Keď sa ho zastanú obyvatelia vchodu, pred ktorým sedáva, zvyknú mu aj horliví príslušníci dať pokoj. On sám už políciu volal tiež – na žobrákov, ktorí od neho chceli peniaze. V sprievode uniforiem sa pobrali hľadať šťastie inam. Medzi ním a strážcami poriadku tak panuje isté prímerie – občas ich volá on, občas ich volajú naňho.

Krakonoša už roky sprevádzajú psy. Bez Keliše, děvky šeredné, ho takmer nestretnete. Jeho jorkšír žije momentálne v Řečkovicích. S odôvodnením „Proč by bezďák měl mít takovýho hezkýho psa?“ mu ho spred banky, kde bol riešiť papierovačky, ukradla nejaká baba zo zlatníctva. „Pizde“, ako ju Krakonoš volá, teda preposielame jeho otázku: „Máš hezký auto, co kdybych ti ho ukrad?“ Raz dostal na námestí veľkorysú ponuku od dámy, ktorej Keliša padla do oka. Núkala za ňu celý milión. Nevieme, či to myslela vážne, ale z ďalšieho zjednávania zišlo: „Ani za dva miliony, paní. Jestli chcete pejska, běžte si do útulku.“ Keby mal každý mestský psičkár svojho zvera vycvičeného tak, ako Krakonoš, svet by bol krajším miestom.

Jeho povesť siaha ďaleko za hranice Brna – po celom Česku brázdi hudobné festivaly a na Masters of Rock patrí medzi VIP. Keď tam pred pár rokmi dostal od organizátorov tácňu pečeného mäsa a pivo na uvítanie, nevedomky tým uvrhol pár pracujúcich do existenciálnej krízy. Na otázku, čo to stálo, odvetil „Nic, já su bezdomovec.“ Výkriky typu „Tak to já se na tu práci taky vyseru!“ dostatočne ilustrujú náladu, ktorú tým vyvolal u okolosediacich.

Práca holt nie je všetko – nejedného pseudointelektuála pichne pri srdci, keď si cestou do roboty predstaví ten preflákaný deň, ktorý má pred sebou Krakonoš. Sám však sedenie na ulici za prácu pokladá – mizernú a slabo platenú, ale zato náročnú. Letná tulácka idylka sa rýchlo rozplýva, keď začne padať dážď so snehom.

Tulák pre 21. storočie, to je Krakonoš. Kto si neprepije, má – pre čitateľov a prispievateľov Priglu to musí byť úplne absurdná myšlienka, ale zjavne funguje. Rozhovor sme dohovárali telefonicky a podmaz k nemu tvoril prehľad správ z prenosnej telky. Keď je festival na novom mieste, šikne sa GPS v mobile. Noci v stane ho príliš netrápia – „No jo, občas taky mrzne. A co.“ Pokiaľ sa v okolí nevyskytuje človek s nutkaním rozrezávať stany, je to v suchu.

Čitateľom odkazuje: „Jsme bezdomovci, ale nekoukejte na nás zas tak křivě. Dnes jsme na ulici my, zítra se mezi náma můžete octnout taky. Tím to pak pro vás bude těžší. Tady se žije jinak.“

S mottom „Netrpím šílenstvím, užívám si ho!“ mu prajeme všetko dobré!